11 marec 2016

Príbeh Terezy, ktorá sa rozhodla zmeniť výšku a vydať sa za štúdiom do Anglicka.

Tomu, že som sa rozhodla spraviť tú najväčšiu a najúžasnejšiu (zatiaľ … teda dúfam) zmenu vo svojom živote môžem vďačiť Vysokej Škole Ekononomickej v Prahe. Asi by som sa im mala poďakovať.

Zmaturovala som na gympli v máji 2015. Vďaka relatívnemu talentu na jazyky a trochu všestrannej zameranosti (v tom najlepšom slova zmysle) som sa rozhodla ísť na prijímačky na Fakultu Medzinárodných vzťahov na VŠE, odbor Cestovný ruch. Prijímačky z matiky, francúzštiny a angličtiny som bohužiaľ, aj keď teraz už možno bohuvďaka spravila a v septembri som sa s nadšením vydala na cestu vysokoškoláka. No aby som to skrátila, nadšenie mi vydržalo asi tak 14 dní, odhodlanie mesiac a po prvom skúškovom som sa rozhodla, že to nie je pre mňa. Množstvo ľudí v mojom okolí mi hovorilo, aby som zaťala zuby a vydržala to, že škola nie je na to, aby ma bavila, ale aby ma niečo naučila. Naučila ma, že ja zatínať zuby 5 rokov môjho života nebudem. Obzvlášť, keď sú to jedny z najlepších rokov.

3Dôvodov prečo mi česká výška nevyhovovala bolo kopu. Ten očividnejší pre moje okolie bol, že som proste iná. Bifliť sa zbytočné veci, ktoré sa reálne proste opýtam Googlu, mi nikdy nešlo. V českom a slovenskom školstve je to bohužiaľ základný predpoklad úspechu. Vedieť všetko 2 hodiny voprd, pretože keď to nevieš, tak sa téma hodiny zmení z elasticity dopytu na prednášku o úpadku študentskej inteligencie (klesla na úroveň laboratornej myši) a nutnosť „uvedomiť si, že sme na vysokej škole“. Ďakujem za vysvetlenie pán docent, bez Vás by som vysokú školu ani nepoznala…

Tak som začala googliť. Pretože keď človek nevie, čo so sebou, tak googlí. Do práce som nechcela ísť, docentov som mala taktiež dosť. Tak čo? Najskôr som si myslela, že pôjdem niekam, kde je školstvo zadarmo. Ale na to, aby som išla niekam, kde nehovorím domácim jazykom som zbabelec. Tak som začala googliť anglické školy. To bol január/február minulého roku. Dávno po deadlinoch na prihlášku. Ale to som v tej dobe našťastie nevedela. S cestovným ruchom som zostala. A zistila som, že nie len, že sa v Anglicku cestovný ruch naozaj vyučuje (pre mňa proste nepredstaviteľná vec, to na VŠE naozaj nemáme), ale ešte k tomu sa dá študovať aj Hospitality Management – hotely a reštaurácie, čo je niečo, čo ma baví. Týmto asi bolo rozhodnuté. Prišla som s tým za mamou, zatiaľ iba ako že možno, ak by. Vďaka nej som sa sa zoznámila s Klárou, zakladateľkou UniLinku – Poradenského centra pre vysokoškolské štúdium vo Veľkej Británii.

8Chcela by som si myslieť, že by som sa do Anglicka dostala aj bez nej, že by som to sama dotiahla až do konca. Môžeme predstierať, že trebárs aj áno. Každopádne by som nebola v Plymouth. Od prvého kontaktu s Klárou sa z nápadu stala realita. Poslala mi zoznam 10 univerzít, ktoré sú dobré v hospitality, z ktorých som si vybrala 5. Motivačný list som napísala celkom jednoducho, teda tú prvú verziu. UniLink mi pomohol s formuláciami a obsahom a myslím, že mi to pomohlo aj v mojom ďalšom štúdiu. Anglický spôsob písania je trochu iný ako slovenský a pri porovnaní mojej prvej a finálnej verzii to vidieť. Ďalšia podmienka bola skúška z angličtiny, konečne niečo, za čo môžem pripísať zásluhu sebe. Robila som IELTS a rozhodne ho odporúčam v porovnaní s FCE alebo CAE. Keď mi prišli conditional offers (podmienka bola tá angličtina), začali sme vyplňovať prihlášky na student loan, formulár pre slovenské ministerstvo školstva a prihlášky na internát. Možno som niečo vynechala, ale mám pocit, že potom som už len objedávala letenky, balila som kufre … a išla som.

Na letisku na nás čakal university pick-up a hneď tam som stretla Američana a Švéda, od ktorých som sa od tej doby v podstate nepohla. Praktické rady, ako napríklad čo odpovedať na Alright? (je to Alright – angličania nie sú zrovna originálni), že keď ma cudzí chlap v obchode osloví Love alebo Darling, tak si ma nepletie so svojou priateľkou, ale je proste zdvorilý, že afternoon tea nie je o čaji, ale o kope sladkého jedla, ktoré sa k nemu servíruje a ďalšie rady do nášho nového anglického života. Taktiež sme mali kopu akcií s jedlom zadarmo, chodili sme na prechádzky k moru … bol to fajn týždeň. Druhý bol Freshers week. A zrazu nás bolo namiesto asi 3000 tých tisícov 20. Každý deň boli zoznamovacie akcie, cez deň boli prehliadky knižnice a IT na kampuse, na ktoré chodili len tí obrnení (medzi nimi aj ja), väčšina proste zostala cez deň doma s opicou.

5Keby som sa na letisku nezačala rozprávať s jedným Američanom bez kufra (poslal si ho vopred poštou) a blonďákom, čo vypadá ako Johny Bravo, tak by som tie prvé týždne asi prežívala inak. Založili sme na Facebooku chat, kam sme pridávali všetkých cudzincov, čo sme stretli a organizovali sme tam denný (a večerný) program. Nikdy som sa nenudila, ani som nemala čas na to, aby mi bolo smutno za domovom. Organizovali sme beerpong turnaje, chodili sme na prieskumy mesta … Ako baba s nulovým orientačným zmyslom som bola fakt vďačná za Jamesa, ktorý sa nikdy nestratí a Jaka, na ktorého si len tak niekto netrúfne. A tí dvaja mi vydržali do teraz, aj keď už mám kopu ďalších kamarátov a známych a James odišiel späť do Ameriky, stále je to priateľstvo, na ktoré len tak nezabudnem. Čo tým chcem povedať … na letisku choď za tými najdivnejšími, čo tam sú, bude to stáť za to.

6Tretí týždeň od príchodu oficiálne začala škola. Pre mňa to znamenalo jediný module Sustainable Hospitality, vrámci ktorého sme išli na 3 dni do Glasgowa. Leteli sme z Bristolu lietadlom, išli sme na 3 dni, 2 noci. Každý večer sme spali v inom hoteli, každý mal vlastnú izbu, raňajky, obed a večera boli vždy na inom mieste. Sme študenti hospitality… V každej reštaurácii sme mali prednášku od majiteľa alebo manažéra a keď sme prišli domov, tak sme mali napísať esej a report na jeden z podnikov, v ktorom sme boli. Všetko bolo platené univerzitou a bol to krásny úvod do školského roka.

V triede nás je asi 40. Až na voliteľné moduly (predmety) sme stále všetci spolu. Učiteľov oslovujeme krstným menom a keď ich stretneme na chodbe, tak prehodíme naše už známe Alright – keby som k tomu prihodila Darling, tak by nikto ani nemihol okom, viacerí nás tak oslovujú. Jednajú s nami ako s človekom s vlastnou hlavou, ktorú vieme používať a predpokladá sa, že ju používať budeme. Každý svojím spôsobom. Keď si to obhájiš, tak to tak môže byť. Nikdy mi nikto nepovedal, že je môj názor nesprávny. Na záver malú radu – Choď! Stojí to za to. A keby nie, tak sa vždycky môžeš vrátiť ;-)

Tereza (University of Plymouth)

Inšpiroval Ťa Terezkin príbeh? Kontaktuj nás!